Začalo sa to jednou knihou.
Nie plánom, nie zoznamom autoriek, nie premysleným čitateľským projektom. Jednoducho mi do cesty prišla kniha od Harper Bliss. Prečítala som ju a povedala si, že si od nej skúsim aj ďalšiu.
A potom ďalšiu.
A potom som zistila, že už nečítam len jednu knihu. Čítam autorku. Jej štýl, jej témy, jej spôsob, akým píše napätie medzi postavami, chémiu, túžbu aj všetky tie malé momenty, pre ktoré sa človek ku knihám vracia.
Pri Harper Bliss som mala obdobie, keď som chcela prečítať všetko, čo napísala. A keď som sa dostala na koniec toho, čo som od nej mala pripravené, prišiel zvláštny smútok. Taký ten čitateľský pocit, keď nechceš opustiť svet, ktorý ti sadol.
Lenže práve vtedy sa začína ďalšia časť.
Objavila som Clare Lydon. A opäť sa stalo to isté. Jedna kniha za druhou. Nové postavy, nové prostredia, nový rytmus písania. Potom prišla Cheyenne Blue a s ňou ďalšie príbehy, ktoré som chcela mať po ruke.
A nedávno som našla Ruby Scott. Prečítala som si jej sériu Healing Hearts a už teraz mám vyhliadnuté ďalšie knihy.
Na sapphic knihách je krásne práve to, že sa nabaľujú ako snehová guľa. Začneš jednou knihou, ktorá ťa zaujme. Potom si pozrieš ďalšie knihy od tej istej autorky. Potom zistíš, koho odporúča ona, s kým robí spoločné antológie, koho spomínajú čitateľky, alebo aké autorky sa objavujú pri podobných knihách.
A zrazu máš zoznam, ktorý sa nedá dočítať.
Nie preto, že by si nestíhala. Ale preto, že stále vznikajú nové príbehy. Nové série, nové samostatné romány, nové autorky, nové hlasy. A to je na tom skvelé.
Kedysi som mala pocit, že sapphic kníh je málo. Dnes mám opačný problém. Je ich toľko, že si musím vyberať, čo prečítam skôr.
A vôbec sa nebojím, že mi raz dôjdu.
Skôr mám pocit, že čím viac čítam, tým viac sa mi tento svet rozširuje. A možno práve preto ma to stále baví. Nie je to uzavretá polička s pár známymi titulmi. Je to živý priestor plný autoriek, ktoré píšu nové príbehy, nové hrdinky a nové lásky.
Takže áno. Aj toto sa nabaľuje ako snehová guľa.
A ja som za to veľmi rada.